Moje plné srdce - Pikantné poviedky

Moje plné srdce

Moje plné srdce

Moje plné srdce

V kuchyni už bola tma. Sedela tam a bolo jej jedno, či vôbec vidí na koniec miestnosti. Sedela za stolom, len na pol stoličke, sedela s tvárou v dlaniach a prstami vo vlasoch, sedela ticho a len občasné vyčistenie nosa by prezradilo niekomu, kto by vôbec stál o to vedieť, že tu niekto je. Myslenie mala paralyzované úzkosťou a srdce jej od posledných prežitých dní bilo nepravidelne, doslova sa v hrudi triaslo. Už mala toho dosť, plné zuby, drtilo ju to. A k tomu ten dnešok. Taký prúser v práci!! V pondelok ju bude riešiť šéf a strata roboty by bola ten lepší prípad. Znova si poutierala tvár a vyčistila nos. Nevládze. Ťaží ju toľko problémov, plní ju to ťažobou až po okraj a vrchovato. Už tu sedí hodinu. Bez pohnutia a akoby zhora vidí tú kopu slizkých balvanov vo svojom srdci, ktoré je v poslednej dobe ťažké a nemotorné. Ťahajú ju dole, pod hladinu močiara jej dodrbaného života. Kým riešila jeden problém, prišli dva nové. V tejto špirále je už rok a dnes ju to zdá sa položilo.

Postavila sa a naplnila pohár studenou vodou. Polovicu vypila a druhú vyliala do drezu. Oprela sa rukami o kuchynskú dosku a znova zhehybnela. Ako z toho von? Nevidí žiadne riešenie. Ako mechanický vtáčik na kľúčik, v tejto bizarnej predstave sa len vyzliekla a ľahla si do postele. Spánok bol ďaleko. Srdce opäť vybehlo z rytmu a ona sa musela zhlboka nadýchnuť. Otočila sa na bok. Musí z toho von. Nohy mala spotené a studené. Sadla si. Všade bolo ticho. Musí z toho von, prerušiť to. Žiadne riešenie ju nenapadne, nie je schopná si spomenúť ani na to, či papuče nechala v kuchyni, alebo v kúpeľni. Znova si ľahla. Snažila sa dať tomu čas. Ale v hlave jej hučal krik z práce a miešal sa s manželovým hundraním a s piskľavým hlasom jeho matky a s búšením srdca a so zvukmi správ v telke a so ziapaním skurveného sveta. Posadila sa. To sa musí prerušiť. Kdesi v hlave počula, že niet asi inej cesty. Venovala sa tej myšlienke dlho, pýtala sa v duchu svojho svedomia, ospravedlňovala si to, otupovala sa. Vstala a išla do kuchyne. Rozsvietila svetlo a z obalu vybrala služobný laptop. Jej tvár ožiarila žiara displeja ak by niekto stál o pohľad na ňu, videl by krásnu tvár s červenými opuchnutými očami, silno ružovou podráždenou pokožkou pod nosom v strašnom kontraste s bledosťou líc a čela. Teraz si uvedomila, že tam sedí len v nohavičkách. Odbehla po župan a opäť sa posadila pred laptop. Zostala nehybná. Už je na hranici. Možno by k nej prišla neskôr, možno vôbec, ale teraz stála pred ňou a nie celkom dobrovoľne. Prihlásila sa. Znova znehybnela, ale to bol len vyčkávací manéver pre upokojenie jej plného srdca. Zlomilo ju to a ďalšie úkony robila automaticky. Rýchlo a bezchybným prstokladom napísala niekoľko krátkych viet a poslala e-mail. Mala ho premyslený už dávno a adresát sa o ňom dozvie hneď. Odhlásila sa a vypla laptop. Nechala ho na stole, čo bolo v úplnom rozpore s jej zvykom. Hľadala papier. Pero bolo na stole. Nakoniec našla notes A5, vytrhla stranu ale tak, že sa jej odtrhol kus z pravého horného rohu. Nezaťažovala za vytrhnutím ďalšej strany, len ju otočila a začala písať. Nemyslela, slová vychádzali z jej podvedomia bez odporu zdravého rozumu či svedomia a zhmotňovali sa pre svojho čitateľa na tom kúsku hmoty. Nebolo to veľa viet, nebolo treba veľa času na dielo vyšlé z jej plného srdca, ale ak by aj niekto stál o tie slová, nerozumel by im.

Papier preložila a položila na stolík v predsieni. Naň položila kľúč od bytu, ktorý pred tým vylovila zo zajatia kľúčenky. Vošla do kúpeľne a pripravila sa. Obliekla si kabát, z vreciek vyhodila všetko, vložila do jedného popísaný papier a vyšla na chodbu. Zatvorila dvere a pred zamknutím sa oprela hlavou o ich chladný povrch. Pomôže to? Otočila kľúčom a odišla do noci. Pred mostom cez rozvodnenú rieku ju prvý raz striasla zima a neistota. Nepršalo už toľko ako cez deň, ale pod dáždnik jej vietor fúkal protivné malé studené kvapky, ktoré, ak by to niekoho vôbec zaujímalo, ju pichali na holé lýtka ako ihly. Prebehla cez most ku železnici, od priecestia pol kilometra. Odhadla to asi dobre. Hnalo ju to. Oproti išiel vlak, zastala a nastavila dáždnik oproti vetru. Ak by aj niekto vo vlaku stál o pohľad von, nevidel by nič. Les je blízko a rad rodinných domov sa začínal už pod ním. Piaty. Zastavila sa pred bránkou a zima jej už nedala čas naviac na rozmyslenie. Vošla do dvora a precupkala sa pred vchod do domu. Otvorenie dverí jej zastavilo prst jeden milimeter pred zvončekom. Osvetlilo ju svetlo z vnútra, ale o chvíľu stála v tieni muža, ktorého videla prvý raz. Tvár mal v tieni. Nezmenila postoj, nepovedala nič ona ani on, len sklopila hlavu takmer na prsia, vybrala zvlhnutý papier z vrecka kabáta a natiahla k nemu ruku. Chvíľu takto stáli. Zobral si papier a začal si čítať sám pre seba.

-To nemôžem- povedal.

Podával jej papier naspäť, ale ona oboma rukami rozopla kabát a zhodila ho na zem. Stála pred ním nahá, len v topánkach a aj tie jednu po druhej vyzula. Adrenalín a vzrušenie milosrdne zahnali zimu. Znova sklonila hlavu.

-To nemôžem- zopakoval. – Nie takto- a zatriasol papierom.

Zrýchlila dýchanie a tvrdohlavo stála na mieste. Ak by niekto mal záujem sa vtedy prechádzať po ulici, odmenil by ho zvláštny pohľad na túto dočasnú ozdobu dverí majiteľa tohto domu. Zobral ju za ruku a vtiahol dnu. Dvere zatvoril ticho, kabát nohou vkopol dnu.

-Dobre, ale nie takto, rozumieš?- povedal zvýšeným hlasom.

Prikývla.

-Nechaj ma kričať – zašepkala.

-Dobre-

-Dáš mi vodu?-

O chvíľu doniesol čistú vodu z ktorej sa dychtivo napila. Podala mu pohár a zaujala rovnaký postoj. Odložil pohár a postavil sa pred ňu. Chytil ju za ramená a otočil ju. Ruku jej položil na krk zozadu, obtočil si jej vlasy okolo dlane a začal ju tlačiť k dverám oproti vchodu. Drevená myška so syrom na nich jej prezradila, že vedú dole, asi do pivnice. Tlačil ju pred sebou po schodoch dole k ďalším dverám. Po ich otvorení čakala chlad, ale vo vnútri bolo teplo, začala sa konečne uvoľňovať. Ale po rozsvietení jej cez oči vošiel do srdca iný strašný strach, ktorý zatriasol slizkými balvanmi v základoch. Uprostred stáli dva stĺpy s okovami hore aj dole, na ruky aj na nohy. Zatlačil ju medzi ne a tam ju nechal stáť. Na ruky aj nohy jej koženými remeňmi pripevnil putá ktoré postupne priväzoval o okovy na stĺpoch. Niet cesty späť. Pohybu bolo minimum. Nevedela, ako dlho ju takto nechal, jej časové vnímanie vypínali zvuky a cinkanie, ťukanie, jeho dych raz blízko, inokedy takmer nepočuteľný. Až ju prekvapilo, že naraz bolo ticho. Bol za ňou. Jemňučké zachvenie vzduchu predišlo o tisícinu sekundy do jej vedomia skôr, ako štipľavá bolesť na zadku po dopade bičíka. Prehlo ju, ale čakala viac, ani po desiatich prehnutiach a bolesti po celom zadku nekričala. 

-Slabé- povedala nahlas s trasúcim sa hlasom.

Vzdychol si a vymenil nástroj. Vzduch sa zachvel hlasnejšie a trstenica dopadla na červenú pokožku rázne a hlasno a rozochvela svaly na jej polovičkách. To sa už neudržala a bolesť jej vytlačila výkrik z hrdla, rovnako rázne, ako sa vklinila medzi prvý balvan v jej srdci. Ďalšie údery už stáli za jej krik a ona kričala, konečne kričala. Začal ju biť po prsiach, už vedel ako silno to treba. A ona kričala a smiala sa zároveň, uvoľňujú sa, čím viac kričala, tým bola slobodnejšia. Na bradavky jej zapol svorky, zahryzli sa do nej a bolesť teraz nemala prestávku, dal na ne závažia a svaly na jej tela sa prvý raz samovoľne stiahli na obranu. Ale hlava bola inde, tá riešila jej plné srdce a sledovala ako ostrá bolesť postupne vysekáva ten bordel a vyhadzuje ho. Znova ju udrel a ona znova vykríkla, konečne mohla, a musela to využiť. Dýchala prudkou rýchlosťou. Postavil sa pred ňu a trstenicou ju udrel presne medzi nohy. Trafil dobre, pretože sa jej podlomili kolená a zostala visieť za ruky. Nohy sa jej triasli a nevedomky sa pomočila. Teraz sa smiala ako šialená, druhý úder už znova kričala. Ďalšie bolesti jej jedna po druhej s ľahkosťou čistili srdce až nakoniec bolo prázdne a tiché. Prišla k sebe rýchlo a hoci cítila všade silnú bolesť, cítila, ako jej po udieraných miestach rozotiera chladivú, upokojujúcu mastičku. Pomaly kývala hlavou do strán, vlasy sa jej prilepili o spotené čelo a mala ich aj v ústach. Všimol si to a upravil jej vlasy dozadu. Začal jej mastičkou natierať aj klitoris a pysky a všetko okolo. Ani sa nepohla.

-Neprestávaj- Zašepkala.

Neprestal, práve naopak, bol dôrazný a presne cielil dotyky svojich prstov ako aj pomôcok. Nemala ani tušenia, čo všetko jej v jej vnútri povymieňal, ale bolo toho veľa a každý pohyb ju prenášal do iného sveta. Jej srdce, vyčistené a prázdne sa začalo plniť živou energiou, ktorá tam nebola dlho. Pohlavný cit jej dnu vtekal síce pomaly, ale cítila to. Medzi jej pohlavím a srdcom to teraz pumpovalo a ona stonala hlasným trasúcim sa hlasom. Už to nemohla zastaviť a to ju robilo šťastnou. O malú chvíľu dosiahla to najkrajšie, najdlhšie a najintenzívnejšie vyvrcholenie vo svojom živote. Mnoho zasvätených by stálo o tento pohľad a ešte viac o ten zážitok. Ale dopriala si to všetko sama pre seba. Jej srdce bolo plné niečoho, čo tam nikdy nemala, ale vždy po tom túžila.

O dve hodiny ležala pokojná vo svojej posteli. Neusmievala sa, neplakala, nemyslela na pondelok v práci, na stredu, kedy sa vráti muž zo služobky, na ….

Prečo? Ak Vás to vôbec zaujíma tak Vám to poviem.

Pretože spala.

Čítanosť 1030

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov