Prechádzka ( voľné pokračovanie poviedky Narodeniny - Pikantné poviedky

Prechádzka ( voľné pokračovanie poviedky Narodeniny

Prechádzka ( voľné pokračovanie poviedky Narodeniny

Prechádzka ( voľné pokračovanie poviedky Narodeniny

„Dones vodítko, fenka! Ide sa von, škoda sedieť dnu, keď je takto krásne!“ preruší Pán našu poobednú siestu.
Zodvihnem sa zo zeme a chcem prejsť do chodby, kde ho má odložené.
„To nemyslíš vážne! Po štyroch , fena!!!“
V momente som na zemi a capkám do chodby. Vezmem vodítko medzi zuby a vraciam sa k Pánovi. Stojí a pozoruje ma. Dôjdem k nemu, vezme si vodítko, odhrnie mi vlasy a hneď ho pripína k obojku. Capne ma po zadku a zavelí: „Ideme!“
Nasledujem ho, no pri dverách zaváham…nahá a takto von?
Číta moje myšlienky:“Jaaaj, ešte že ťa mám…áno, zabudol som, dones mi to tričko zo stoličky!“
Po týchto slovách odopne karabínku a ja už bez váhania po štyroch smerujem ku stoličke…Ale veď to je jeho tričko???? A čo ja???? Sleduje ma, a tak viac nerozmýšľam, beriem tričko do zubov a ťahám ho k dverám. Zjavne sa baví…ako s ním zápasím.
„Tak a teraz už vážne ideme!“
Toto nemyslí vážne!!!! Nie! Zatnem sa pozriem zlostne na neho. Už neskrýva pobavenie: „No dobre teda, keď si ho už zafúľala, obleč si ho ty a von môžeš po dvoch.“
S úľavou si obliekam jeho tričko, síce na môj vkus ukazuje príliš, ale lepšie ako nič. Pripne opäť karabínku k obojku a
vyrážame.
Ja nahá len v jeho tričku a s obojkom na krku vedená na vôdzke. On spokojne sa usmievajúc vedľa mňa.
Rýchlo ma vyvedie z omylu, keď si myslím, že som tento malý boj vyhrala:
„To tričko pôjde dole, len som nechcel, aby ťa takto videli susedia, nemusí každý vedieť, čo to mám za poklad.“
Inému by som pohotovo odpovedala, že aj keď ma uvidia takto, ktovie čo si pomyslia, no nahlas sa neodvážim, som mu vďačná za to, že mi dovolil ísť takto.
Zájdeme hlbšie do lesa a zastane. Bez slova sa na mňa pozrie a ja mu odovzdávam tričko. Ďalej kráčam nahá.
„Tak ako fenka, páči sa ti prechádzka?“
„Áno Pane,“ odpovedám po pravde, v duchu sa usmievam, že keby tak tušil, čo to so mnou robí… No on netuší, on to vie…Vie, že som vzrušená…
„A vieš, čo robia fenky na prechádzke?“
Hlavou mi preletí všetko možné aj nemožné…od aportovania po cikanie…no nahlas poviem :
“ Prechádzajú sa, Pane.“
„Fajn, čo ešte?“
„Behajú.“
„Skúšaš koľko znesiem?!? Tak čo má vychovaná fenka urobiť vonku?!“
„Vycikať sa Pane.“
„Šikovná, tak vieš čo máš robiť.“
„Takto? Tu? Pane?“
„Áno, no poď nemáme na to celý deň.“
Urobím čo chce, no idem sa prepadnúť od hanby…
„Šikovná, veľmi šikovná fenka…“ pochváli ma a ja som rada, že je so mnou spokojný.
„Môžme pokračovať, už nie sme ďaleko.“

Sme na mieste. Zastane a ja si až vtedy všimnem tašku v jeho ruke. Položí ju a vytiahne z nej povrazy.
„Tu sa postav a rozkroč sa!“
Poslušne sa postavím medzi dva stromy a už aj mám nohy pevno k nim pripútané.
„Ruky!“
Po chvíli stihne podobný osud aj tie. Stojím medzi dvoma stromami ako veľké X a uprene hladím na Pána. Pohladí ma: „Neboj sa, bude sa ti to páčiť.“
Vytiahne z tašky za hrsť štipcov a začne mi ich pripínať na prsia. Ani sa nenazdám a sú na nich štipcové vejáriky. Ešte posledné dva na bradavky a hotovo. Cítim ako tlačia…no naozaj sa mi to páči…pohráva sa s nimi…tu sa len dotkne..tu potiahne a ja už stonám ….
„Ešte som neskončil! “
Zas si naberie za hrsť štipcov a presunie sa ku mušličke…
„Auuu!“ tak tam ich cítiť viac…
A už aj tu sú vejárikySmile
„Taaaak a ešte jedeeen….“ po týchto slovách, pripne štipec na klitoris. Zalapám po dychu…
„Auuuuuu ….to bolíííííí….“
„Vydržíš kurvička!“
Tá taška je zrejme plná štipcov, pomyslím si, keď vyťahuje dalšie. Ale kam s nimi….tieto už len tak ako ho napadne pripína na stehná…bruško…podbruško…
„Krása.“
Vezme foťák a pár krát cvakne. Potom berie do rúk dútky a začne ma nimi vyplácať na zadok. Okamžite rátam. Neudiera silno no ani slabo…tak, aby to bolelo aj vzrušovalo…presúva sa na stehná…pár krát vykríknem keď trafí to citlivé miesto….aj chrbát mi takto premasíruje..
Pomaly sa presúva dopredu…udiera síce slabšie..no keď zavadí o štipček…zameria sa na prsia…pritvrdí a začne takto odstraňovať štipce…už nerátam zato kričím. Keď je väčšina štipcov dole, poskladá tie, čo sa držali zubami nechtami a tak ma mučili…prejde mi po mušličke a dá mi oblízať prsty..
„Hmm, tak teba to asi moc nebolelo, keď takto tečieš…“
Zloží štipec z klitorisu a do ostatných sa pustí dútkami…občas zamieri na štipce roztrúsené po mojom tele…to už mi tečú slzy a tichúčko prosím.
„Pane, dosť prosííííím….“
“ Boli to?“
„Áno Pane, moc…prosííííím, už ma netrápte…“
Rany ustanú, zloží štipce, odpúta ma…Obíjme ma, položí na mohutný kmeň zvaleného stromu…roztiahne mi nohy tak, že ho obopínam a on má prístup k mušličke..prstami prechádza po otlačených miestach….dráždi ma..hladí..čaká kým sa upokojím…
“ Na chvíľku ťa tu takto nechám.oddýchnuť…a aby ti nebolo samej smutno nechám ti tu týchto spoločníkov.“
Vydesene na neho hladím….
„Koho????“
S úsmevom sa zohne a kladie mi na brucho slimáka…
Nieeeeeee……slizký…chladný…..a…… ďalšieho…..a ešte jeden….
„Pane, prosím…“ chvejem sa odporom, ako mi tie potvory pomaly kĺžu po tele…
„Ani sa nehni, ruky za hlavu, keď sa vrátim chcem, aby boli stále na tebe!“
Po týchto slovách odchádza…

Ostávam sama v lese, ležiaca nahá na kmeni, ktorého drsná kôra nerobí práve najlepšie môjmu zbitému zadku. A po tele mi lezú tie potvory….
Nie som priviazaná, mohla by som vstať, odísť, zložiť tých malých, slizkých trápičov…no chcem to?

Bojujem sama so sebou, no predstava, aký by bol Pán zo mňa sklamaný, keby toto nezvládnem je natoľko silná, že ostávam ležať.
Sledujem ako sa moji spoločníci pohybujú po mojom tele…jeden zliezol z brucha na bok a posúva sa ku stehnu…miestami to šteklí…cítim, ako za sebou necháva stopu…ako chladí…no toto sa dá vydržať. Druhý je odvážnejší a mieri si nahor…vidím ho stále bližšie…neverila by som aký je rýchlySmile Dýcham zhlboka, akoby som ho mohla hlbokými nádychmi odplašiť. No nedá sa potvora…

“ Tak, ale prídeš kamarát o pár cm vyššie a letíš…trest – netrest…po tvári mi loziť nebudeš!“
Zastrájam sa v duchu. No on odrazu zmení smer a začne skúmať moje prso…obchádza bradavku…ach…pristihnem sa, že ma to vzrušilo…no kým si to uvedomím ….tretí votrelec si to razí medzi moje roztiahnuté nohy…

„Pane, kde ste??? Tento je drzý…toto nevydržím….chytá ma panika…čo keď vážne zlezie až tam? To nedovolím…kde je môj Pán? Prečo ma tu nechá takto čakať?
„Pomoooooc….“ jemne nadvihnem panvu v snahe zabrániť, nechcenému útoku. Vtom spoza hlavy počujem Pánov hlas: „Vidím, že sa bavíš…ale… tento tu si čo dovoľuje….???“

Raz dva miznú slimáci z môjho tela.
„Tí ťa ale zababrali, ale to rýchlo napravíme, pozri čo som doniesol.“
A ukáže mi kyticu žihľavy…

Bez varovania ma ňou začne šľahať Prvé rany zvládam, no ako pribúdajú cítim nabiehajúce pupáčiky…Pán mi žihľavou zotiera slimačie cestičky…zvlášť dôkladne na prsiach a mušličke…tie hneď opúchajú a pália…

Odhodí žihľavu pomôže mi na nohy, prehne ma cez kmeň a tvrdo do mňa vniká….
Aaaach…cítim ubolenú pičku..celé telo ako v ohni a Pán vo mne…

Netrvá dlho a prosím o dovolenie urobiť sa…dopraje mi vrchol a vzápätí ma nasleduje….padám mu vyčerpaná k nohám. Zohne sa ku mne a takto ma chvíľu drží.
“ Tak moja, oddýchla si si, užila, hajde upratovať!“
Nechápavo na neho pozriem . Ukáže na rozhádzané štipce….
“ Toto tu chceš nechať??? Pozbieraj ich! A za každý chýbajúci máš trest!“
Začnem zbierať tie, čo vidím okolo seba.
„Nie takto! Ako fena!“
A tak štvornožkujem po lístí a hľadám štipce. Je to síce ľahšie, ako hľadať ihlu v kope sena, ale aj tak…pusou a každý odniesť do tašky… 35.. Unavená a spokojná, že isto všetky zahlásim : “ Hotovo.“
“ Fajn, obleč sa ideme späť.“
Pozriem na tričko a predstava, že sa bude trieť o ubolené telo sa mi vôbec nepáči. Pochopí a necháva ma kráčať nahú…
Po kuse cesty sa opýta : “ Koľko si našla tých štipcov?“
„35,“ hrdo zahlásim.
“ Tak to máš 5 trestov, bolo ich 40.“
Nenamietam, že neexistujú, že vymýšľa, že som ich isto všetky našla…Načo? Pán má vždy pravdu.
“ Akí boli tí slimáci?“
“ Odporní , hnusní, slizkí…“
“ Bola si statočná, videl som ako s nimi bojuješ.“
“ Videl????“
“ Celý čas som bol nablízku, hádam si si nemyslela, že ťa tam nechám samú.“

Mám chuť na neho skočiť…takto ma dobehnúť 🙂
Namiesto toho ho pobozkám a pritúlim sa k nemu.

Čítanosť 2534

One thought on “Prechádzka ( voľné pokračovanie poviedky Narodeniny

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov