Siréna - tretia časť - Pikantné poviedky

Siréna – tretia časť

Siréna – tretia časť

Siréna – tretia časť

Prvý raz ju pobozkal na ústa. Bozkával ju, ako keby ju vlastnil, lebo ju aj vlastnil. Bozkával ju tak, akoby jej ústa patrili jemu, akoby jej pery patrili jemu, akoby jej jazyk patril jedine jemu. Akoby boli jedno telo. Nepotrebovali obrúčky ani nijaký obrad, aby to vedeli. Okolo krku mala obojok. Nezávidela vydatým ženám to, čo mali ony. Nevymenila by jeho obojok za prsteň z lacného zlata s krvavočerveným diamantom.

Znovu sa od nej odtiahol. Čakala s prehnutým chrbtom a užívala si, že necíti bolesť. Sklonil sa k nej a stiahol prikrývku nadol, takže ležala na plachte. Okolo kolien jej ovinul jemný bavlnený povraz. Uvoľnila sa a nechala ho, aby ju priviazal k posteli. Naširoko jej roztiahol kolená. Teraz pred ním ležala
úplne otvorená. Aj keby sa snažila pritiahnuť k sebe nohy, nešlo by to. A nikdy to ani neskúsila.

Posteľ sa pohla. Vedela, že sa pokľačiačky blíži medzi jej roztiahnuté kolená. Prudko sa nadýchla, keď vo svojom vnútri pocítila jeho prsty. Otvoril ju nimi najširšie, aby si ju pripravil. Tlačil až na zadnú stenu vagíny, až kým mu ňou nezovrela prsty. Otvor mala vlhký a klzký. On však bol taký veľký, že by ju mohol roztrhnúť alebo jej ublížiť, keby si ju najprv nepripravil. Občas sa stalo, že sa jej zmocnil tak prudko, až krvácala. To boli noci, keď bol zahĺbený sám v sebe, stratený v tme, v tom, čo skrýval vo svojom temnom srdci. Dnes nebol taký osamelý. Bol s ňou.

Pocítila jeho vlhký konček pri svojom otvore. Tlačil sa pomaly dnu. Zastonala, keď ju rozťahoval, aby sa do nej celý zmestil. Aj keby chcel do nej preniknúť celou svojou bytosťou, dovolila by mu to. Keby mohla zmiznúť v ňom a žiť pod jeho kožou, urobila by to. Vnikal do nej dlhými, presnými pohybmi, ktoré ju vypĺňali a zároveň vyprázdňovali. Nezrýchlil tempo. Držal jej zápästia a tlačil ich do matracov. Veľa ráz jej ich zväzoval povrazom. Niekedy ju chcel držať svojimi vlastnými rukami.

Ležala pod ním a dychčala. Bola pripútaná a nemohla robiť nič, len ho prijať. Chcela ho prosiť, ale nikdy jej nedovolil hovoriť. Nadvihla boky čo najvyššie, aby sa do nej dostal celkom do hĺbky. Jednou rukou jej stále zvieral zápästia, druhú ruku mal medzi ich telami tam, kde sa spájali. Pocítila tlak v bokoch.

V bruchu jej rástlo známe napätie a cítila, akoby ju neviditeľný povraz ťahal k stropu. Prišiel silný orgazmus a nasledovali mohutné sťahy. Neprestával. Vedel ovládať jej telo, akoby ho poznal lepšie ako svoje. Niekedy ju desilo, ako sa vie kontrolovať, dokonca aj keď bol v nej.

Prirazil silnejšie, tlačil hlbšie a pohyboval sa rýchlejšie. Zastonala, pretože jej zovrel zápästia tak silno, až ju to zabolelo. S posledným náporom to do nej pustil. Konečne sa urobil a nastalo absolútne ticho.

Stále bol v nej, no načiahol sa za jej hlavu a sňal jej pásku. Obrátila sa na bok, nepozrela mu do očí.

„Pozri sa na mňa,“ prikázal jej a ona ho poslúchla. V oceľovosivých očiach sa mu zračila láska.

„Ľúbim ťa, pane,“ šepla.
Nasledovala silná facka, bolesť jej prenikla celým telom.
„Dovolil som ti prehovoriť?“
Tentoraz neodpovedala, len pokrútila hlavou. Z kútika oka sa jej skotúľala uväznená slza. Usmial sa na ňu a pobozkal ju na ústa. Bozkával ju dovtedy, kým ich neotvorila. Potom prešiel perami na šiju až k uchu.
„Aj ja ťa ľúbim.“

Stále bol v nej a začal znova prirážať. Zatvorila oči a zaklonila hlavu, keď jej zovrel krk. Obojok sa jej zarezal do kože. Namáhavo prehltla pod jeho rukou a snažila sa dýchať. Tým sa jej utrpenie v tú noc ešte len začalo.
„Hej, Nora, som doma. Chceš niečo na večeru?“

Nora zažmurkala a pretrela si oči, ktoré jej vyschli od ustavičného pozerania na obrazovku počítača. V jej pracovni stál Wesley, no ona sa naňho nedokázala poriadne sústrediť. Akoby ho videla, ale zároveň sa pozerala aj cez neho.

„Znie to dobre.“ Pozrela na slová na obrazovke. „Som hladná.“

„Dáš si cestoviny?“
„Je v nich priveľa sacharidov.“
Wesley prevrátil oči. „Dobre, tak šalát s rybou?“
„S rybou? Veď nie je piatok.“

„Si katolíčka a ja som z metodistickej cirkvi. Jeme ryby, kedykoľvek sa nám zachce. Daj mi dvadsať minút.“

Wesley ju znova nechal osamote. Vytlačila stránky, ktoré napísala, a prečítala si ich. Telefón zazvonil o siedmej a telefonát pozostával z deviatich slov… Dočítala do konca a pritisla si na hruď stránky, stále teplé z tlačiarne. Potom ich neochotne strčila pod stôl a jednu po druhej strkala do skartovačky. Vyznačila si text na obrazovke a stlačila tlačidlo zmazať. Žmurkla, keď text zmizol. Zatvorila dokument a nechala slová stratiť sa v éteri. Robila to nerada, ale poznala Pravidlo. A Vládcu poslúchala. Nora prvý raz po hodine vstala a vyšla zo svojej pracovne.

Zbadala Wesleyho stáť v kuchyni pri pulte, už ho zasa normálne videla. Usmial sa na ňu a ona mu úsmev opätovala.

„Čo si dnes napísala?“ opýtal sa a zručne ošúpal zrelú paradajku.

„Jednu horúcu scénu medzi dievčaťom a jeho láskou,“ odvetila a Wesley prevrátil oči, čo bola jeho zvyčajná reakcia na jej nevydarené scény. „Neboj sa, zmazala som ju.“

„Prečo?“ opýtal sa a strčil si do úst kúsok zrelej paradajky. Nora sa oňho oprela a na chvíľu našla pokoj na jeho silnej horúcej hrudi. Objal ju a položil si bradu na temeno jej hlavy.
„Nebola to fikcia.“

Čítanosť 545

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov