Byť, a či nebyť - Pikantné poviedky

Byť, a či nebyť

Byť, a či nebyť

Byť, a či nebyť

„Byť, a či nebyť!“ … večná otázka a známa veta, ešte známejšieho umelca. Veď kto by nepoznal diela Williama Shakespeare.
to mi odpovie, čo šľachtí ducha viac, či trpne znášať strely a šípy zlostnej Šťasteny, či pozdvihnúť zbraň proti moru bied a násilne ho zdolať?
Umrieť, spať – nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom sa končí srdca bôľ a stovky hrôz, čo sú nám súdené, tak umrieť, spať – či v tom je méta našich túžení?
Spať – azda snívať – to nás zaráža, čo prisniť sa nám môže v spánku smrti, keď unikli sme svetským krútňavám.
A človek zaváha – tie obavy nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias, bezprávie tyranov a spustnosť pyšných, žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu, svojvôľu úradov a ústrky, čo schopný od neschopných utŕži, keď poľahky je možné pokoj nájsť jediným bodnutím, kto by sa vláčil v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza z toho, čo je po smrti, z neznámych končín, odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia, nám marí vôľu a káže radšej znášať známe zlá, než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.
Tak svedomie z nás robí zbabelcov a prirodzená ľudská rozhodnosť chorobne bledne v tieni dohadov, aj smelé veľkolepé predsavzatia vzápätí spľasnú ako bublina a nemožno ich činmi nazývať. “ 

A čo tak byť zaľúbený?
Niekto by povedal … je to len len chemická reakcia. Dokonca má aj svoju rovnicu C8H11N.
Takže niečo ako láska vôbec nejestvuje. Je to len chvíľkové poblúznenie mysle ktoré treba prekonať a kráčať svojou cestou. Tak ako raz prišla aj odíde.
Koľko to však môže trvať?
Tá chemická reakcia v našom tele, v srdci, na duši?
Jeden deň, týždeň, mesiac, rok…alebo dokonca celý život?
Celý život znie veľmi strašidelne, lebo už nie sme deti. Deťom sa rozprávali rozprávky o princeznej a jej princovi.
Žili šťastne až do smrti.
Možno ostane v tom čo po sebe zanecháme. Ten uzlíček šťastia a radosti, ktorý sa nám znenazdajky ocitne v náručí.
Nie to nemôže byť len chemická reakcia zvaná láska čo cítime.
Dokým naše telá sa nezmenia v prach a neostane len spomienka niekoho na nás.
Veď je to len chemická reakcia nášho mozgu nič viac.

Radšej si teda položme tú známu otázku „Byť, a či nebyť“.
Túžiť po večnej nesmrteľnosti a mladosti, alebo si tancovať so smrťou v jej objatí.
Veľmi ľahké rozhodovanie.
Volím si teda večný život s nesmrteľnosťou bytia.

Čítanosť 852

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov