Príbeh č. 35 - trochu klamstva

Príbeh č. 35 – trochu klamstva

Príbeh č. 35 – trochu klamstva

Príbeh č. 35 – trochu klamstva

Ty chodis s Lamik!!?? Vy spolu nieco mate?

B

Správy sa šíria rýchlo a Beu hneď zaujíma či spolu spíme? Nechápem, načo to rieši. Odpísal som:

Len som ju drzal za ruku. Nechodime spolu.

Odoslal som a zavrel notebook. Rozmýšľal som, že si to urobím.. Aspoň sa trochu uvoľním po pracovnom dni. Len potom som si spomenul na pomalý hotelový internet a radšej som si dal studenú sprchu a išiel spať.

Hneď ráno som stretol Lamik na chodbe. Tak trochu som čakal, že bude mať na sebe veci, ktoré sme včera nakúpili. Namiesto toho mala na sebe krémové nohavice a bielu blúzku s límcami.
„Dobrý deň.”
„Poďte za mnou do kancelárie,” povedala celkom pokojne bez pozdravu a bez toho, aby sa na mňa pozrela. Ostal som stáť. „Dnes žiadny pozdrav a žiadne slovo prosím?”
Konečne sa na mňa otočila. „Poďte prosím za mnou”.
Posadila sa za stôl, vytiahla notebook, ale nezapla ho. Sadol som si oproti nej.
„Včera ste to prehnali. Neprajem si, aby ste na mňa fyzicky útočili. “
Naklonil som sa k nej „Len vy ma nútite použiť násilie. To jediné na vás funguje. Len vtedy konečne vypnete manažérku Lamik.“
„Ale ja som manažérka Lamik”
„To ste. Ale nie stále. Ste hlavne žena Lamik. A tú vo vás nevidím skoro vôbec.”

Prudko vstala. „Tak dosť! Leziete mi na nervy s týmito vašimi rečami. Snažím sa a vy mi to vôbec neuľahčujete. Mám vás plné zuby!”
Pozrel som na jej prsia 80D, zakryté podprsenkou a bielu blúzkou „Upokojte sa. Nestojím o vaše výlevy.”
„Tak vám to pripadá ako divadlo? Vypadnite z mojej kancelárie! Budem žiadať…”
Vstal som. Chytil som ju za ruku a potiahol za ňu až sa prehla cez celý stôl a pár papierov skončilo na zemi.
Prudko dýchala. Pozerala vyplašene dookola len nie na mňa a pokúšala sa mi voľnou rukou vytrhnúť z rúk.
„Dám vám na výber, buď sa upokojíte alebo vám hneď teraz dám 10 na zadok.”
„Pustite ma! Ste trápny ako všetci muži! Úbohý zúfalec!”
Pozeral som ako sa snaží ukončiť svoje poníženie. „Ako chcete…” dal som jej dlaňou na zadok. „Au! Au!” Snažila sa uhnúť zadkom nabok, ale celkom zbytočne. Ďalší úder na zadok bol silnejší ako ten predtým. A ten ďalší som už cítil aj na ruke.
„Dosť! To stačí….” prestala sa vzpierat. Telo už mala pokojné, len stále prudko dýchala. Držal som ju stále za ruku, ktorú sa už nepokúšala privlastniť.
Sadol som si a chytil som jej tvár, aby konečne pozrela na mňa. Pozerala na mňa a v očiach mala slzy, ktoré ešte netiekli po lícach. Prešiel som jej palcom po tvári a pobozkal ju na pery.
Pustil som jej ruku. Vstal a bez slova odišiel.

Lamik som zvyšok dňa nevidel. Ospravedlnila sa zo všetkých stretnutí. Nestretol som ju ani na obede. Odpovedala len na maily. Nevidel som ju ani na druhý deň. Možno som to prehnal. Možno sa urazila, lebo žena v jej rokoch už nie je zvynutá, že dostane na zadok. Radšej jej napíšem:

Ste v poriadku? Už pár dní som vás nevidel.

O pár minút prišla odpoveď..

Ak vám chýba len vidieť ma, tak som na hotely.

Také pozvanie v jej prípade nie je len tak, ale láka ma vidieť ju mimo práce. Možno v domácom oblečení. Aká je táto tvár Lamik? Odpísal som:

Prídem vás pozrieť po práci okolo šiestej. Ešte mi napíšte ktorý hotel.

Prešiel skoro celý deň. Odpoveď prišla až keď som bol na odchode.

MEININGER Hotel, Ella-Trebe-Strase 9

Dobalil som si veci, zavolal taxík a zamieril na jej hotel.
„Dobrý deň. Idem za slečnou Lamik”.
„Sekundu, hneď vám zistím číslo dverí.” recepčný chvíľu ťukal do počítača.
„Môžete mi ešte raz povedať meno?”
„Lamik”.
„Bohužiaľ, nikto s takým menom tu nie je ubytovaný”
„Je toto hotel Meininger Ella Trebe Strase?”
„Áno, to je. Ale možno sa tá slečna ubytovala pod iným menom.”
„Asi.. Zavolám jej.” vytočil som jej číslo, chvíľu som čakal kým zdvihne, ale ozval sa mi len jej záznamník.
Možno tu vlastne vôbec nebýva. Sral pes celú slečnu Lamik! Mal som vedieť, že sa len zahráva. Poslal som jej správu.

Ďakujem za privítanie.

O chvíľu prišla odpoveď.

Rado sa stalo. To máte za ten výprask po zadku.

Odpísal som:

Mohli ste mi to povedať do očí. Ale asi máte rešpekt pred mojou rukou.

Odpoveď prišla za pár sekúnd.

Ani nádodou. Scandic Berlin, Augsburgerstrasse 5

Je to zas len ďalšia hra? Zas ďalšia snaha nachytať ma? Mám obetovať ďalšiu hodinu cestovaním v taxíku a možno to bude len zas ďalší hotel kde nebude? Sral to pes. Zavolal som taxík a nadiktoval adresu. Aspoň si konečne pozriem Berlín. Mesto bolo ešte stále plné áut, ale aj tak cesta netrvala viac, ako 20 minút.

„Dobrý deň. Hľadám slečnu Lamik. Máme dnes stretnutie.”
„Áno, slečna Lamik vás už očakáva vo svojom apartmáne č. 304. Je to na treťom poschodí, úplne na konci chodby.”
„Ďakujem. Myslím, že trafím.”
„Môžem vám na izbu doniesť šampanské?”
„Zatiaľ nie, keby niečo zavolám.”
„Samozrejme pane.”

Čítanosť 4273

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov