Pre pokoj duše č. 31 - Chceme viac - Pikantné poviedky

Pre pokoj duše č. 31 – Chceme viac

Pre pokoj duše č. 31 – Chceme viac

Pre pokoj duše č. 31 – Chceme viac

Onedlho ostala len v nohavičkách a látkovej podprsenke. Obviazala si šaty okolo pŕs a vyrazila k brehu, aby našla miesto kadiaľ by mohla vojsť do vody. Brehy Dunaja boli uprostred leta len ťažko prístupné. Dostať sa pre kríky a bujnejúce rastliny k vode, ale teraz bola zima a tak nebol problém nájsť miesto, kde sa dalo vojsť do vody. Kristiana ju nasledovala. Zhodila nohavice a odhalila riedko zarastený rozkrok. Mladý vojak si ju zahanbene obzeral.
“Čo čumíš! Vyzliekaj sa!,” Napomenula ho. Mária ponorila nohu do vody. “Ach Morena! Mohla si ešte vyčkať!” Jasna sa vyzliekla a tak ako Kristiana aj ona neochotne ukázala biely rozkrok, ktorý sa márne snažili schovať riedke chĺpky.

“Ešte aj na ňu čumíš?!” Prerušila pohľady vojaka Kristiana a zahnala sa na neho topánkou. “Vyzleč sa! Pozrieme sa na teba.” Mladík sa otočil k ženám zadkom a len neochotne sa začal vyzliekať.
“Rýchlejšie!” Posúrila ho. “A daj si dole všetko, aj tak by si si to len zamočil.” Neochotne sa povyzliekal, až kým nebol celkom nahý. Kristiana prišla k nemu a chytila ho za rozkrok. “S týmto by si do mňa ani nevošiel. Môžeš len snívať” a udrela ho. Bolestivo sa skrútil na zem a držal si miesto medzi nohami.
“Poďme.” Chytila Jasnu za ruku a vošla do vody. Mária už bola pár krokov pred nimi. “Morena, Morena bodaj by si skapala!” Zakričala nahlas Kristiana. Spravila opatrne prvý krok a potom druhý. Voda bola studená. Naozaj studená. Ten chlad bolel, zachádzal do kostí. Jasne tuhly svaly, ale napriek zime sa museli hýbať. Zdalo sa jej, že nemôže vôbec premýšľať. Všetky myšlienky smerovali k bolesti celého tela. Kristiana robila jeden opatrný krok za druhým, až boli namočené po kríže. Potom našli kameň a voda im bola po rozkrok. Päť polonahých ľudí sa na začiatku zimy pokúšalo prebrodiť Dunaj. Spravili sotva pár metrov a pery im začali modrieť. Zrazu sa Kristiana pošmykla a strhla Jasnu so sebou. Prúd ich unášal niekoľko desiatok metrov, kým sa obe zachytili o kmeň stromu, ktorý bol zakliesnený medzi skalami.
“Žiješ?” Spýtala sa pre kontrolu Kristiana.
“Je mi strašná zima. Nedá sa to vydržať,” posťažovala sa Jasna.
“Myslíš, že mne nie je? Musíme to prejsť. Poď nie je to tak ďaleko.” Chytili sa za ruky a ďalej sa brodili riekou. Ale krv nechcela prúdiť. Nohy ich zrádzali. Príliš často padali a museli plávať. Šaty, ktoré chceli mať suché ich ťažili a tiekla z nich studená voda. Jasna mala pocit, že sa už nemôže ani nadýchnuť. Chytila ich triaška, ale aj tak znova a znova odkrajovali z cesty k druhému brehu.

“Vráťme sa!” Vykríkol s ťažkosťami mladý muž. “Neprejdeme to. Zamrzneme.” Zastal a otočil sa, ale ženy si ďalej razili cestu ľadovou vodou.
“Počujete?” Skúsil to znova. Joachym váhal. Nevedel či pokračovať, alebo sa vrátiť. Meral pohľadom vzdialenosť medzi oboma brehmi.
“Morena si vás zoberie!” Vykríkol z celej sily. Studená krv kolovala ich telami a bola čoraz studenšia, ale ženy aj tak pokračovali. Jasne tiekli od bolesti slzy. Studená zima im krivila kĺby a do svalov dostávali kŕče.

V lete by bol prechod cez Dunaj zábava. Voda by príjemne chladila na koži a vzduch by bol prehriaty od slnka. Umyla by si vlasy a tvár a celá by príjemne voňala čistotou. Táto predstava jej pomáhala prežiť. Spomenula si na Turza a na malý okamih zaváha. Možno sa už nikdy nestretnú. Bude ťažké ho nájsť. Ak vôbec žije. Kristiana sa otočila.
“Čo je?”
Jasna len pokrutila hlavou a ďaľej pokračovali v ceste nepríjemnou vodou. Bola skoro noc, keď prišli na druhú stranu. Joachym a mladý vojak prišli na breh o niekoľko minút neskôr. Dali si dolu mokré šaty, ktoré mali omotané okolo pŕs a len tak nahí sa snažili osušiť.
“Potrebujeme oheň,” povedala Jasna, ale nikto nemal silu ho spraviť.

Mladý vojak sa pokúšal kresadlom spraviť oheň, ale mal príliš skrehnuté prsty. Nevedel ani uchopiť kresadlo. Po tvári mu tiekli slzy. Aj keď nemali oheň, bolo im už teplejšie, voda ich už nechladila ale vzduch bol studený. Oheň potrebovali aby prežili. Vojak to po pár minútach vzdal a tak si len nahí ľahli jeden vedľa druhého a snažili sa navzájom zohriať.
“Musíme nájsť pomoc,” prehovorila s ťažkosťami Mária a pomaly vstala. Jasna a Kristiana tiež s problémami vstali aj Joachym ich napokon nasledoval. “Nejdem nikam! Je mi zima!” Zakričal mladý vojak schúlený do klbka.

Skupina sa pohla. Nečakala čo on urobí. Potrebovali prežiť. Ak sa nebudú hýbať zamrznú. Vošli do lesa. Na rukách si niesli mokré veci. Mali šťastie. Kráčali len pár minút, keď na lesnej ceste našli voz s koňom. Bol prázdny a tak si posadali na voz a čakali, kým príde majiteľ. Prišiel aj mladý vojak, ale majiteľa stále nikde. Napokon z krovia vyšiel mladý chlapec a ťahal za sebou niekoľko metrový kmeň. Mohol mať 15 či 16. Keď zbadal na voze nahé postavy zastal a pustil drevo na zem. Chvíľu trvalo, kým zhodnotil pohľadom situáciu. Pobehol, vysadol na voz a popohnal koňa.

“Rýchlo choď po drevo. Len rýchlo!,” Rozkazala chlapcovi žena, keď zbadala nahé telá, ktoré vošli do izby. Posadali si okolo pece a hriali sa.
“Hneď rozkúrim,” otvorila naplno komín, oheň ožil a nahrial hlinenú pec. Mladý chlapec priniesol napílene drevo a hodil do pece dve polienka. Jeho mama zatiaľ zobrala od každého šaty a dala ich sušiť na šnúru, ktorá sa ťahala po trámoch izby. Miestnosť bola malá, ako všade, aj tu slúžila ako spálňa a kuchyňa zároveň. Tu sa odohrávalo všetko. Pôrody aj úmrtia. Jasna si všímala mladého chlapca, a niekoľko krát ho pristihla ako pokukuje po Kristiane. Keď sa im náhodou stretli pohľady, zahanbene pozrel do zeme.
“Čo si ich obzeráš!” napomenula ho mama. “Nevidel si nahú ženu? Už nech si von!”
“Je tam zima.”
“Aspoň sa nespotíš. Už nech ťa tu nevidím.”
“Veď ho nechajte,” zastala sa ho Mária.
“Nepatrí sa mu ešte po ženách obzerať,” ukončila hádku žena a chlapec neochotne vyšiel von. Rozvešala šaty a priniesla dva kabáty a plachtu.
“Na teraz vám nemám viac čo dať. Aspoň trochu pre ženy…” povedala ospravedlňujúco a podala im oblečenie.
“Čo ste sa tak rozhodli ísť cez rieku?” Pozreli navzájom na seba. Nikto nemal chuť vysvetľovať čo sa stalo.
“Turci,” povedala jednoducho Mária a žena zalomila rukami. Rýchlo vošla do pitvora a doniesla chlieb a trochu slaniny.

Jedli pomaly, vedeli, že viac táto rodina nemá. Možno jedia všetky ich zásoby.
“Idem po chlapca. Ešte mi zamrzne,” povedala keď dojedli. V izbe už bolo prijemne teplo. Tváre mali červené a bolo im dobre. Mária žene rozprávala ako ich chytili Turci, ako žila v tabore, ako ich oslobodili a teraz sú na úteku.

Čítanosť 647

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prejsť na panel nástrojov